Škodovkou po Poľsku

Friday, 22 December 2006

Škodovkou po Poľsku

Presne pred rokom som bilancoval jeden dávny rest. Rozhodol som sa bilancovať opäť - nie rok 2006, ale tiež jednu starú cestu. A nebojte sa, budem sa tentoraz snažiť, aby to nebolo také dlhé.

Bolo to v lete roku 2000. Bol som vtedy hrdým vlastníkom čerstvo plnoletej oranžovej stopäťky, ktorú som láskyplne volal Lady Škoda. Vo svojich osemnástich rokoch však už začínala poškuľovať po dôchodku. Povedal som si, že jej dožičím parádnu labutiu pieseň - okružnú jazdu po Poľsku. Odkedy som totiž čítal knihu Pán Tragáčik a templári, túžil som vidieť Malbork. A ten je úplne na opačnej strane Poľska od slovenských hraníc.

Pred cestou sa mi zdalo, že Lady Škoda trochu horšie šlape, tak som s ňou zašiel k známemu mechanikovi. Dobre som urobil - motor išiel v podstate len na tri valce, v spojke bolo niečo prasknuté, svetlá už tiež končili a to som spomenul len to najdôležitejšie. Známy mal čo robiť, opravu dokončil v noci pred plánovaným odchodom.

Naložili sme sa do nej štyria aj so stanmi, batohmi - no doslova ako sardinky. Uvažovali sme, že sa budeme striedať, ale keď som to videl, radšej som celé dva týždne odšoféroval sám. Vodič mal totiž suverénne najviac miesta.

Pri prechode cez hranice ma poľský colník zavolal bokom. Pozerá do papierov a opýtal sa, kam chceme ísť. Hovorím: "Krakov, Toruň, Štetín, Gdaňsk..." Colník sa ešte raz pozrel do papierov. "Szczecin? A auto jest Škoda?" vyvalil neveriaco oči...

Prvou zastávkou bol Krakov. Pekné mesto, je dosť blízko, tak si tam odskočte a popozerajte si ho sami. Ja len pripomeniem, že za dosť preplneným starým mestom a kráľovským hradom Wawel, ktorý sa turistami hemžil ešte viac, je židovská štvrť, ktorá je naopak dosť tichá a pokojná (aspoň vtedy bola). A je v nej výborná štýlová krčma Alchemia.

Od Krakova do Čenstochovej sa ťahá pás skalnatých kopčekov. Poliaci túto trasu volajú Chodník orlích hniezd. Na tých skalách je kopa zrúcanín. Odporúčam najmä Ogrodzieniec. Je to nádherný hrad. Dávni stavitelia skalné stĺpy pospájali múrmi a voila: mali vonkajší okruh hradieb.

Za zmienku po ceste k moru stojí ešte Toruň. Nádherné zachovalé stredoveké mesto, rodisko Koperníka. Kúsok od centra je ruina križiackeho hradu, ktorý zbúrali mešťania ešte dakedy v stredoveku. V Toruni bol aj celkom dobrý kemp. Tie boli v Poľsku všeobecne lacnejšie ako u nás, ale tomu zodpovedala aj kvalita a služby (väčšinou žiadne). Keď to však bolo drahšie, ako v Toruni, človek hneď videl, za čo si priplatil - nové čisté sprchy, upravené priestory, atď.

V Stargarde pri Štetíne sme skončili na pár dní u Poliakov, ktorých sme predtým spoznali v Slovenskom raji. Spolu s nimi sme išli do Štetína na letisko, kde nejaká televízia zorganizovala zadarmo koncert pár poľských hviezdičiek a Alphaville. To bola sranda. Mraky ľudí a potoky piva. Mimochodom, hovorí sa, že poľské pivo je veľmi zlé. Myslím, že je iba trochu iné. Prvý, možno ešte druhý raz chutí divne. Potom si zvyknete... Na tom koncerte som ho vypil toľko, že na Alphaville som skákal ako na najväčších hardcorových drtičov.

Keď je dlhšie slnečno, vyhreje sa aj Baltské more tak, že sa v ňom dá kúpať. My sme mali šťastie, celý čas pražilo. Ale pri mori je toho dosť aj na pozeranie. Trebárs kúsok od Świnoujścia je dedinka Trzęszacz. Na kraji útesu tu stojí posledná stena gotického kostola. V čase, keď ho postavili, bol dva kilometre od brehu. Za nejakých 700 rokov došlo more až k nemu...

Najviac som sa tešil na miesto zvané Łeba. Mapa totiž hlásala, že sú tam piaski ruchome - pohyblivé piesky. Pravdupovediac, nevedel som, či si mám predstaviť pieskové prepadliská, ako v dobrodružných filmoch, tak som bol dosť zvedavý.

To, čo som tam uvidel, mi vyrazilo dych. Pohyblivé piesky - to je obrovská duna, vysoká asi 60 metrov, dlhá niekoľko kilometrov a široká niekoľko sto metrov. Vietor ju pomaly presýpa. V ceste jej stoja stromy. Keď ich piesok zasype do určitej výšky, začnú vyschýňať, poddajú sa a duna pomaly postupuje ďalej. Dojem z tej masy sa dá ťažko opísať. V stredoveku kúsok od nej postavili mesto. Chvíľu odolávalo, potom ho museli opustiť. Súčasná Łeba stojí o pár kilometrov ďalej od tej starej. Z pôvodného mesta vidno iba kus steny kostola. Keď k nemu prídete, poviete si - no a čo? Veď to je iba taký malý tehlový múrik. Keď sa naň však lepšie pozriete, uvidíte na ňom nábeh klenbového oblúka. A vtedy si uvedomíte, že zvyšok kostola a vlastne celé mesto je niekde tam dole, pod vašimi nohami.

Za pozornosť určite stojí aj Gdańsk, tam sa dá nájsť veľa pekných zákutí. Ja som však všetkých hnal ďalej, do Malborku. A stálo to za to. Z tej strany, z ktorej sme došli, sa nám náhle otvoril pohľad na hrad na druhom brehu rieky. Je to fakt megahrad. V stredoveku odolal všetkým obliehaniam. Na konci druhej svetovej vojny sa v ňom dokonca dosť dlho úspešne bránil nemecký lazaret. Výsledkom bojov v roku 1945 bola prakticky zničená východná strana hradu. Hlavná veža sa napríklad zrútila na kaplnku. Dva vnútorné hrady Poliaci kompletne zrekonštruovali, tretí vonkajší okruh hradieb však nechali tak. To ma sklamalo, pretože z nich miestami ostali zvyšky múrov a veže - dnes sú roztrúsené medzi panelákmi! Najsevernejšia veža hradu napríklad ostala stáť, ale od zvyšku celého obrovského komplexu ju oddeľuje železničný most. Tomu sa hovorí úcta k pamiatkam. Ale aj bez tohto vonkajšieho opevnenia je Malbork asi najväčším hradom, aký som kedy videl.

Varšave sme sa oblúkom vyhli, nemali sme chuť na preplnené veľkomesto. Na hlavnom ťahu Gdańsk-Varšava som skoro zrazil cyklistu. O desiatej v noci si to hasil nadrbaný domov a kľučkoval od krajnice do stredu a naspäť. Bol to dosť adrenalín, zrazu zbadať v stretávacích svetlách cyklistu krížom cez cestu. Dupol som na brzdu, strhol volant a minul som ho o pár centimetrov. Pochybujem, že prežil dlhšie ako desať minút. Tá cesta bola aj v noci poriadne frekventovaná (preto tie stretávacie svetlá) a trúfam si povedať, že kamióny, ktorých tam jazdilo tiež dosť, majú v porovnaní so škodovkou o niečo horšie možnosti prudko zabrzdiť a vyhnúť sa zrážke.

Inak boli poľské cesty veľmi dobré - respektíve vodiči na nich. Diaľnic a rýchlostných ciest majú pomenej, zato majú na hlavných ťahoch široké krajnice. Kto je pomalší, uhne na kraj a ostatní ho predbiehajú bez toho, aby prešli do protismeru. Potom si len zablikajú. Jediní, kto tento zvyk nedodržiava, sú nemeckí kamionisti. Aj ja som si veľmi rýchlo privykol, nemal som problém uhnúť a pár fiatiek som takto predbehol aj na škodovke. Keď som sa vrátil naspäť na Slovensko, chvíľu som sa podvedome uhýbal aj tu, ale nemalo to zmysel. Pochopil som to, keď sa niekto náhodou uhol na krajnicu mne. Tiež som otáľal s predbehnutím, pretože tu je to nezvyk a neviem, či sa mi v poslednej chvíli z tej krajnice nevráti naspäť do cesty.

To je všetko. Pre Lady Škodu to vtedy bola naozaj labutia pieseň. Prešla vyše 4000 km po Poľsku, ale potom už skoro nejazdila. Všetko sa na nej začalo kaziť a museli sme ju predať. Teraz som začal rozmýšľať, že si tú cestu zopakujem. Toto leto to asi nestihnem, ale potom - ktovie? Minimálne by som si chcel všetky tie miesta nafotiť.